Téma domáceho násilia sa na Slovensku stále príliš často redukuje na „partnerské nezhody“ či komplikované rodinné vzťahy. V praxi to však znamená, že mnohé obete, rodičia aj deti,zostávajú bez skutočnej ochrany a neraz sú samotným systémom tlačené späť do kontaktu s človekom, ktorý im ubližoval. Kým viaceré európske krajiny v posledných rokoch zásadne menia prístup k ochrane obetí a uznávajú psychické násilie či koercitívna kontrola ako vážne formy týrania, Slovensko zaostáva nielen legislatívne, ale aj systémovo.

Najnovším príkladom posunu v regióne je Česká republika, kde štát pripravuje legislatívne opatrenia umožňujúce obmedziť alebo odobrať rodičovské práva násilným rodičom. České úrady tým vysielajú jasný signál, že právo dieťaťa na bezpečie je nadradené automatickému právu rodiča na kontakt. Na Slovensku pritom stále prevažuje tlak na zachovanie kontaktu s agresorom aj v prípadoch zdokumentovaného násilia, čo odborníci dlhodobo označujú za nebezpečné a traumatizujúce.

Vo vyspelých krajinách ochrana obetí nestojí iba na mimovládnych organizáciách, ale na prepojenom systéme štátu, odborníkov a špecializovaných služieb. Policajti, sudcovia, sociálni pracovníci či znalci absolvujú pravidelné kontinuálne vzdelávanie v oblasti traumy, psychologických následkov násilia a práce s obeťami. Obete majú dostupné krízové centrá, právnu pomoc, psychologickú podporu aj koordinovanú ochranu detí. Na Slovensku však veľká časť tejto pomoci zostáva dlhodobo na pleciach tretieho sektora, občianskych združení a jednotlivcov, ktorí často suplujú úlohu štátu.

Občianske združenie OZ Nikdy Viac vyzýva vládu Slovenskej republiky, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a Ministerstvo spravodlivosti SR na zásadnú reformu systému ochrany obetí domáceho násilia a detí.

Podľa výkonnej riaditeľky OZ Nikdy Viac a krízovej interventky Andrey Andrejovej Slovensko dlhodobo zlyháva v ochrane obetí a v mnohých prípadoch vytvára podmienky na ich ďalšiu traumatizáciu. „Domáce násilie nie je konflikt medzi dvoma rozhádanými partnermi. Je to forma moci, kontroly a psychického alebo fyzického ničenia obete. Napriek tomu systém stále funguje tak, akoby išlo len o problém komunikácie medzi rodičmi,“ uvádza Andrea Andrejová. OZ Nikdy Viac upozorňuje najmä na prípady, v ktorých sú obete a deti nútené absolvovať spoločné sedenia, mediácie alebo takzvané výchovné opatrenia aj napriek existencii domáceho násilia. „Je neprípustné, aby rodičia a deti, ktoré prežili násilie, boli nútené nastavovať komunikáciu s agresorom. Pri mnohých formách domáceho násilia, najmä pri psychickom násilí, coercive control alebo pri poruchách osobnosti agresora, takýto prístup situáciu ešte zhoršuje a vedie k ďalšiemu ubližovaniu,“ hovorí Andrejová. Združenie zároveň kritizuje spôsob, akým štátne inštitúcie pristupujú k obetiam počas policajných zásahov, vyšetrovania alebo opatrovníckych konaní.

„Obete často nezažívajú ochranu, ale nedôveru, bagatelizáciu a sekundárnu viktimizáciu. Chýba odborné vzdelávanie policajtov, sociálnych pracovníkov aj časti znalcov a sudcov v oblasti traumy a dynamiky domáceho násilia,“ upozorňuje Andrea Andrejová. OZ Nikdy Viac zároveň reaguje na aktuálne legislatívne zmeny v Českej republike, kde sa pripravujú opatrenia umožňujúce obmedziť alebo odobrať rodičovské práva násilným rodičom. „Kým okolité krajiny začínajú otvorene hovoriť o potrebe chrániť deti pred násilnými rodičmi, na Slovensku stále prevažuje tlak na spoločnú alebo striedavú starostlivosť aj tam, kde existuje história násilia. Bezpečie dieťaťa musí byť nadradené formalistickému trvaniu na kontakte za každú cenu,“ zdôrazňuje Andrejová.

OZ Nikdy Viac preto vyzýva vládu SR na:

-zákaz mediácií a spoločných terapeutických sedení v prípadoch domáceho násilia,
-povinné posudzovanie histórie násilia pri rozhodovaní o deťoch,
-špecializované vzdelávanie sudcov, polície a sociálnych pracovníkov,
-efektívnejšiu ochranu detských obetí,
-a reformu systému tak, aby chránil obete, nie násilníkov.

„Každé dieťa, ktoré je nútené stretávať sa s násilným rodičom napriek strachu a traume, je zlyhaním štátu. Slovensko už nemôže zatvárať oči pred tým, čo obete domáceho násilia zažívajú nielen doma, ale často aj v samotnom systéme pomoci,“ dodáva Andrea Andrejová.

Odborníci aj organizácie pomáhajúce obetiam upozorňujú, že bez zásadnej reformy bude Slovensko naďalej zlyhávať v ochrane najzraniteľnejších. Domáce násilie nemožno riešiť univerzálnymi modelmi „spolupráce rodičov“, ak medzi nimi existuje strach, manipulácia a dlhodobé psychické či fyzické ubližovanie. Moderné systémy ochrany obetí v zahraničí vychádzajú z poznania traumy a bezpečia obete, nie z formalistického trvania na kontakte za každú cenu.

Kým viaceré európske štáty postupne zavádzajú špecializované rodinné súdy, multidisciplinárne tímy a prísnejšie pravidlá voči násilným rodičom, na Slovensku stále absentuje jednotný systém, odborné vzdelávanie aj dostatočná podpora služieb pre obete. Výsledkom je, že pomoc často zabezpečuje najmä tretí sektor, ktorý supluje štát tam, kde by mala existovať funkčná a profesionálna ochrana.

Výzva OZ Nikdy Viac tak neotvára iba otázku legislatívnych zmien, ale aj širšiu spoločenskú diskusiu o tom, či Slovensko dokáže konečne postaviť bezpečie detí a obetí nad záujmy násilníkov a zastarané predstavy o „zachovaní rodiny“ za každú cenu.