Ako prvé uvedieme, že ide o terapiu, ktorú ako jedinú nemôže a nemá ako kontrarodič zakázať. Z uvedeného dôvodu ju odporúča aj Andrea Andrejová, autorka knižiek Nikdy viac, určených pre osoby, ktoré majú skúsenosť s partnerom alebo rodičom s narcistickými črtami osobnosti.

Aké sú ciele filiálnej terapie?

Hlavným zámerom filiálnej terapie je posilniť vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Ide o prístup, ktorý sa nesústredí na konkrétnu poruchu alebo problém, ale na celkovú podporu ich vzájomnej interakcie a porozumenia. Cieľmi sú zmeny u rodiča, u dieťaťa aj vo vzťahu, ktorý spolu vytvárajú.

Ciele pre rodičov sa týkajú rozvoja citlivosti a porozumenia voči dieťaťu, osvojenia základných princípov práce hrou, podpory sebariadenia dieťaťa a budovania realistickejších postojov k sebe aj k dieťaťu. Rodičia získavajú väčší vhľad do vlastného prežívania, učia sa dôverovať svojim schopnostiam, znižovať stres a nachádzať radosť v rodičovskej role. Postupne si osvojujú zručnosti primerané vývinovým potrebám dieťaťa a posilňujú schopnosť byť prítomní, dostupní a prijímajúci.

Ciele pre deti zahŕňajú rozvoj schopnosti vyjadrovať svoje pocity, potreby a myšlienky prostredníctvom hry, posilnenie sebaúcty a pocitu vlastnej hodnoty, zníženie obranného či problémového správania a podporu pri budovaní vnútornej kontroly a zodpovednosti. Hra im umožňuje zažiť bezpečie, stabilitu a možnosť skúšať zrelšie spôsoby riešenia situácií. Ciele pre vzťah rodiča a dieťaťa smerujú k prehĺbeniu dôvery, vytváraniu pozitívnych zážitkov a príjemnej, hravej atmosféry spoločného času. Podporuje sa blízkosť, náklonnosť a celkovo kvalitnejšia komunikácia.

Čo je filiálna terapia a pre koho je určená?

Filiálna terapia je určená najmä pre rodičov detí približne od troch do dvanástich rokov. Využíva sa pri rôznych emočných a behaviorálnych ťažkostiach, ale aj preventívne, konkrétne na posilnenie vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Rodičia sa postupne učia, ako citlivo a primerane reagovať na potreby dieťaťa. Osvojujú si dôležité rodičovské zručnosti, ako je vytváranie bezpečnej štruktúry, pomenovávanie emócií, aktívne načúvanie, nasledovanie detského vedenia, stanovovanie hraníc alebo podpora zodpovednosti. Súčasťou učenia je aj porozumenie hre ako prirodzenému spôsobu, ktorým dieťa vyjadruje svoje prežívanie a reguluje napätie.

Rodičia tieto zručnosti využívajú počas tzv. herných polhodiniek – špeciálneho času vyhradeného len pre nich a dieťa, ktorý sa koná zvyčajne raz týždenne. Hoci majú podobnú štruktúru ako sedenia v terapii zameranej na dieťa, ich nositeľom je rodič, nie terapeut. Pri tomto prístupe je bežné, že dieťa počas celého procesu nemusí byť v priamom kontakte s odborníkom. Herné polhodinky pomáhajú rodičom zručnosti postupne trénovať, bez tlaku na okamžitú zmenu správania, čo znižuje obavy a pocity zlyhania. Postupom času začnú tieto postupy využívať aj v bežných situáciách.